„Čo je ti Niriell?“
„Nezdá sa ti tu niečo zvláštne? Niečo čo tu nikdy predtým nebolo?“ odpovedala otázkou elfka a uprene sa zahľadel do hustej hmly, ktorá sa vznášala nad lesom Arillu.
„Som tu druhý krát, takže nie,“ odpovedala Nerini, napoly človek napoly démon, „mali, by sme už ísť.“ Odpoveď nedostala, elfka sa zahľadela smerom na východ. Stáli na okraji lesa, v diaľke si všimla jazdca na koni, bol ešte ďaleko, tak pol dňa cesty od nich.
„Niriell?“ oslovila ju opäť Nerini. Strhla sa a pozrela na ňu.
„Áno, poďme,“ dodala a vykročila naspäť do lesa.
***
Niriell sa zamyslene prechádzala po svojej záhrade. Nevnímala čo je okolo nej, počula len svoje vlastné myšlienky. Zrazu sa zarazila, bolo tu niečo čo nikdy predtým. Podišla bližšie ku kríku, ktorý bol už dlhý čas, doslova veky, ako mŕtvy, nechali ho tu len ako pamiatku na počesť niekoho, kto zomrel priskoro, len Niriell a zopár ďalších vedeli, že to nie je pravda. Ale teraz kvitol. Opäť na ňom rástli kvety aké nikde inde, čierne ruže Arillu.
„Niriell?“ započula svoje meno, strhla sa a pozrela na elfa, ktorý za ňou došiel.
„Ty si tu? Myslela som, že si šiel...“ začala ale skočil jej do reči.
„Nakoniec som nešiel.“
„To ma teší, Echaros. Pozri, čierne ruže opäť kvitnú,“ ukázala smerom na krík, ktorý predtým upútal jej pozornosť.
„Ako je to možné?“
„Neviem... o tých rastlinách sa hovorí, že vyrástli v deň keď sa narodila Unerillen, jediná právoplatná dedička trónu Arillu. Ale po jej smrti krík zomrel tiež.“
„Unerillen nie je mŕtva, obaja to vieme. Vzdala sa trónu a z vlastnej vôle odišla do vyhnanstva. A potom čo opustila naveky mesto už čierne ruže nikdy nevykvitli.“
„Aj napriek tomu si všetci myslia, že je mŕtva... podstatné je, že ruže opäť žijú.“
„Čo to znamená?“
„Myslím, že len jedno,“ trochu sa pousmiala, „Unerillen je v meste, alebo sem aspoň ide.“
„Načo by sem šla?“
„To neviem.“
***
Nerini kľačala uprostred tmavej miestnosti. Mala zavreté oči a zhlboka dýchala. Z ničoho nič začala opäť v srdci pociťovať tú vraždiacu nenávisť, krutosť a túžbu po smrti a utrpení iných. Pomaly otvorila oči, blčal jej v nich neskrotný plameň.
„No, tak prestaň sa hrať na niečo, čo nie si. Zabi tú ľudskú Nerini a nechaj zvíťaziť démona,“ počula hlas vo svojej hlave.
„Nie, nemôžem, nechcem. Taká ja predsa nie som ... nie som vrah!“ odpovedala sama sebe.
„Ale si, taká si sa narodila a s tým už nič nespravíš, no tak netreba k tomu tak veľa, len jeden krok a budeš...“
„Nie! Sama som sa rozhodla!“ z oka jej vytiekla slza.
„Nikdy z teba nebude celkom človek ... vždy tu bude aj časť toho aká si sa narodila ... vždy tu je aj druhá strana karty. Ale tej by si sa mala celkom poddať.“
„Nie, ja nie som vrah ... nie som vrah .... nechcem zabíjať .... nechcem byť viac démon....“
„Ale s tým si sa narodila ... tak ži život ktorý ti bol určený ... nemáš právo rozhodovať o tom kým si ... to nemá nikto.“
„Klameš! Narodila som sa s časti ako človek a z časti démon ... ja sama rozhodnem o tom, čím z toho budem!“
„Ale nie, Nerini, nebuď naivná, osud ti určil byť démonom tak ho poslúchni.“
„Nikto, ani osud, nemá právo o mne rozhodovať!“
„No, keď myslíš... ale pozri sa na to z tej lepšej stránky. Ako démon už nikdy nepocítiš tú bolesť, ktorá ťa zožiera zvnútra, postupne po kúskoch ťa celú rozoberá...“
„To nie je pravda!“
„Neklam samú seba, ja som ty... viem čo cítiš, tak prečo si to nepriznáš?“
„Prestaň!“
„Viem to ... postupne ťa celú zničí ... ale čo spravíš keď z teba bude troska? Skôr či neskôr sa obrátiš s nádejou v očiach sa svoju temnú stránku.“
„Nemám predsa dôvod na bolesť o ktorej hovoríš!“
„Ale máš. Si sama, nemáš nikoho, Nerini, tvoj život nemá zmysel a nikomu by si nechýbala, keby si tu nebola.“
„Nie. Mám priateľov!“
„Ale prosím ťa ... akých asi tak?“
„Niriell, Echarosa ... a ostatných elfov, ktorých poznám.“
„Si im len na príťaž a ty to vieš.“
„Prestaň, nechaj ma!“
„Ako ťa mám nechať? Veď ja som ty! Som len tvoja myseľ ... myšlienky ... sny ...“
Uvedomila si, že sa celá trasie. Z očí jej tiekli slzy. Bála sa ... bála sa, sama seba.
***
Na druhý deň po tom čo sa Niriell zobudila šla rovno do záhrady kde našla Echarosa s ešte nejakou postavou ktorej tvár zahaľovala kapucňa čierneho plášťa.
„Myslím, že máme návštevu,“ poznamenal elf keď ju uvidel. Postava v plášti vstala a zložila si z hlavy kapucňu.
„Unerillen?!“ oslovila ju Niriell prekvapene, síce už od predošlého dňa čakala jej príchod ale aj tak ju prekvapila.
„Áno, som to ja,“ odpovedala a bledé šedé oči sa jej zvláštne zaleskli.
„Čo tu robíš? Po tých storočiach ....“
„Neteš sa, že ma vidíš. Nie som poslom dobrých správ.“