NIEČO SA DEJE

NIEČO SA DEJE


Adam šiel rovno za nosom podľa nákupného plánu. Z obchodu na neho vyletel akýsi chlapík.
„Ahoj, Adam! Ani sa nezastavíš...“
„Á...“ spoznal ho. Nevedel, čo povedať. „Chodím tadiaľto často, prečo sa mám zastaviť práve dnes?“
Chlapík nevedel, čo povedať.
„Máme akciu. Na priehrade. Prídeš?“
„Nie.“
„A čo...? Nemáš čas? Bode ohromné tóčo! Šialenstvo na pláži. Chľast, drogy, baby... Nie, ale vážne – suprová akcia, chystajú sa všetci, čo ich poznáš.“
Adam sa chytil toho posledného.
„Ja nikoho nepoznám...“
Zažmurkal a ticho dodal.
„Mám niečo s pamäťou.“
A ukázal mu chrbát.
Zazvonil mu telefón. Asi o týždeň. Bolo to čudné, lebo okrem reklám, otravovačiek a omylov mu nikto nevolal.
„Adam?“
„Kto je tam?“
Smiech a pazvuky.
„No čo je? Nevieš, kto ti volá?“
Chvíľu váhal.
„Nie.“
„Nezdá sa ti, že máme výročie?“
Rýchlo sa hrabal v kalendári. Čo také sa stalo, že to treba oslavovať?
„Stretávka!“
„Áá... Aha... A kto volá?“
„Majo.“
„Čau, Majo!“
„Prídeš?“
Mal dávno pripravenú odpoveď. Takú jednoduchú.
„Nie.“
Ďalej nevedel, ako ju zdôvodniť.
„Prečo?“
Chvíľu dúfal, že mu vo finále príde niečo na rozum. Mal ešte jednu vetu, ale nie dobrú.
„Vieš, myslím si, že medzi vás nepatrím.“
Nemal v úmysle ju použiť, bola konfliktná.
„Prečo by si...“
A ostalo ticho. Je to tak!
„Majo, niečo sa deje.“ Mohol sa mu zdôveriť, nikdy neboli kamoši. „Všetci na mňa serú. Neviem prečo, a nebudem to zisťovať. Už roky...“
A zlyhal mu hlas. Nadýchol sa.
„Už roky...“
A zase. Ani nevedel, čo chce povedať. Síce vedel, ale nevedel ako. Vlastne nevedel načo.
„Niečo sa stalo, a ja neviem čo. Len keď ma potrebujú ako poskoka, ale inak... Už roky len zazerajú, ani bú, ani mú, ako teľatá.“
„Však príď na stretávku...“
„A bol som bez roboty. Celý ten čas! Načo je mi tá debilná škola? Chcem ju vygumovať zo života!“
Takto nejako to chcel povedať, aby si domysleli. Oni sa totiž stretávali, vedel o tom. A pomáhali si. Boli v jeho okolí, len nie dosť blízko na obyčajné: ahoj!
Keď ich mal z krku, zahodil telefón. Váhal medzi odsúdením za šialenstvo a antipatiou za názory. Ale akéže názory? Že nesúhlasí s vierou v zázraky, to je názor? A šialenstvo je, keď radšej jazdí vlakom než autom? Ešte o ňom vraveli, že je narkoman. Tá veta v rozhovore o drogách...
„Však ty sa v tom vyznáš,“ povedal kamoš.
Kamoš! Odvtedy u neho nebol. Asi sto rokov. Sedeli v jednej lavici a ďalších sto rokov je im tesná aj spoločná ulica.
Prečo???
Raz šiel po ulici a stretol ju. Spoznal ju z diaľky. Eva! Blond vlasy, odfarbené a jej chôdza – hoc v dave, jej rytmus ju prezradil. Aj na ňu si chystal vetu, ale ani za mnoho rokov na žiadnu neprišiel.
Bola celkom nahá. Blížila sa. Pohľad jej blúdil sem a tam. Bude sa tváriť, že sa nepoznajú? On, či ona?
Po rokoch ju zase videl. To telo, vlasy, prsia, namaľované pery... Ani nezostarla, je ten typ, čo rokmi len zreje. Stále štíhla a opálená. Aj v zime.
Zastavila. Počul jej spevný hlas. Kupovala párok v rožku. Postavil sa za ňu.
Takmer sa jej dotýkal. Jej zadku, jej nežnej partie. Ešte vždy sa jej zadok chvel pri každom slove aj myšlienke. Hovorila celým telom. Miloval jej živelnosť a smiech, keď sa jej hojdali prsia pri najmenšom chichote. Strašne trpel, keď sa rozišli. Vydala sa, no čo už...
Otočila sa. V tvári výčitka. Eva! Vraždila ho pohľadom, aj u nej má niečo na rováši. Celý raj ho nenávidí a iba boh vie, prečo. To Adam je zlý, lebo miloval Evu. Aj keď sa vydala, stále!
„Nie, veď som mal mnoho báb po tebe.“
„Ale tie si nemiloval.“
„Jasne, že nie. Láska je len na jedno použitie.“
Bez slova sa obliekla a zmizla. Už ju nechcel. Ani ju.
Potom stretol už len jedného človeka. Bol to boh. Spoznal Adama z diaľky. Mrzutá tvár nešťastníka a pesimizmus ho prezradili. Vytiahol Adama z davu a vteperil ho k Albínovi, kde sa inak chodí na pivo.
„Na kus reči, Adam!“
Boh mal ten zlý pohľad a čierne obočie.
„Vieš prečo?“
Adam smutne zakrútil hlavou.
„Ty to stále nevieš? Potom si sprostý!“
Adam k nemu zdvihol tvár.
„A čo... To je hriech?“
„Nie, naopak. Vstupenka do raja.“
Zdalo sa, že boh si pod stolom zamedlil rukami. Už sa tešil na dávku morality. Pokynul čašníčke, nech im posunie dva poháre s čapicou.
„Do akého raja, čo to trepeš?“
„Presnejšie,“ opravil sa boh, „do života s najvyššou pridanou hodnotou.“
Adam vedel, čo bude nasledovať. Odsunul pohár bokom.
„Vieš čo? Nadšených táranín už som počul na tony.“
A zdvihol sa od stola. Odišiel preč. Boh ostal na svete sám.