PIESEŇ OSUDU
M. Laškodyová a M. Šuliková
Ešte pred samotným dielom mi nedá napísať, že len pred nedávnom sme vydali knihu zvanú Pieseň Osudu. Sme začínajúce spisovateľky a teda potrebujeme sa zviditeľniť a to presne týmto príspevkom chceme docieliť. Nedávame Vám príbeh od začiatku, vybrali sme (aspoň podľa nás) pútavú časť, ktorá však veľa neprezradí avšak môže navnadiť. Volili sme príspevok z pohľadu Rianny. Hlavnej hrdinky celého príbehu...
Neskôr pridáme niečo z Tarovho súdka, on je taktiež druhou najhlavnejšou postavou príbehu. Prajem príjemné čítanie.
........
Kľakla si doprostred kresby. Kruhy ju obopínali, akoby bola uväznená v klietke. Ruky si spojila na drieku a privrela oči. Hlboký nádych, hlboký výdych. Pravidelné a sústredené dýchanie ju vnieslo do stavu, aký si želala vyvolať.
Nevnímala nič, čo sa dialo v hostinci ani v meste; žiaden ruch k nej nedoliehal. Ani čoby ohluchla voči čomukoľvek rušivému. Duchom sa ale túlala po okolí. Doslova.
Vedela, že toto je jediný zaručený spôsob, ako zistiť, čo je to za zlú bytosť, ktorá šíri v meste temnotu. Poznanie je kľúčom k jej zahnaniu, možno zničeniu. Musí spoznať nepriateľa, jedine tak môže plánovať útok či obranu.
Hoci naďalej kľačala uprostred bielej kresby v zatuchnutej hostinskej izbietke, vedomím prechádzala mestom. Všade bola hmla, kam len oko dovidelo – alebo skôr nedovidelo. Za normálnych okolností by bola stratená, ale keďže teraz sondovala zlo, priťahovala ju temnota šíriaca sa spomedzi dvoch vrcholkov, pri koreňoch ktorých stál majestátny hrad.
Veľmi rýchlo preletela vzdialenosť medzi mestom a sídlom prekliateho pána Kamenneru.
Hrozivá černota, čo sa plazila okolo hradieb z vonkajšej i vnútornej strany, Riannu mrazila. Nechcelo sa jej priblížiť, hnusil sa jej pohľad nato, ako temná hmla vyvierala azda z dier v zemi a bublala ani odvar černokňažníka. Od takýchto miest radšej naširoko bočiť. Sama si však naložila tento náklad a tak ho niesla ďalej.
Len čo sa duchom ocitla nad samotným hradom, zhrozila sa pohľadom na mŕtve telá niekoľkých členov hradnej stráže, pohádzané po nádvorí aj visiace z hradieb. Obávala sa, že vo vnútri to vyzerá ešte horšie; tam ale namierené nemala.
Jej pozornosť totiž uchvátila čierna dymová clona, ktorá sa odrazu objavila na streche hradu. So srdcom bijúcim ani zvon sa odvážila priblížiť – aj to iba preto, že pred zlom bola chránená dvojitým kruhom v hostinskej izbe.
Černota opadla a odkryla tak postavu, ktorá sa v nej schovávala. Bol to vysoký muž staršieho veku. Bol odetý ako šľachtic, biele vlasy mal vzadu zopnuté striebornou sponou. Tuniku mu na hrudi zdobil rodový erb tunajšej panovníckej rodiny; Rianna spoznala symbol draka stočeného okolo dvoch skrížených mečov. Nebolo pochýb, že to, čo sa pred jej zrakom zosobnilo z čiernej hmly, je kamennerský lord Norben de Firenzae.
Myklo ňou ako v duchovnom stave, tak aj v hostinci jej telom. Bol to osud a či náhoda, že pri tomto preľaknutí, keď sebou trhla, nohou zotrela časť ochranných kruhov a rún.
Čarodejnicu vydesili uhľovočierne oči, prázdne a bez bielka, ktoré na ňu temný lord uprel. Hoci bolo leto za dverami, mráz jej oblapil celé telo, zmeravela. Nedokázala sa ani pohnúť. Neustále bola nútená dívať sa priamo do nedobrých očí.
Zlá predtucha, ženúca sa Rianninou mysľou, bola potvrdená tým, že ju tvor chytil do očnej pasce. Všetky temnosti, ktoré si všimla, boli vlastné jedinému stvoreniu, ktoré prichádzalo z najhlbšieho dna všetkých svetov: démonovi. Pekelníkovi kradnúcemu svojim obetiam tváre a postupne požierajúcemu ich duše.
Chcela sa okamžite stiahnuť. Stačilo tak málo: aby sa prebrala. Aby otvorila oči, aby vtiahla svojho ducha nazad do tela. Lenže zovretie, ktorým ju démonov pohľad obopol, nie a nie povoliť.
Jediným ladným pohybom sa démon vzniesol do vzduchu a zastal pred ňou. „Aká neopatrná dušička,“ zasmial sa nepríjemným posmešným hlasom.
„Prijať tú dohodu sa mi vypláca každým dňom viac,“ mraučal, „jedlo sa mi servíruje celkom samo.“ Smrteľne bledými prstami prešiel nehybnej čarodejnici po perách, nespúšťajúc z nej zrak. Len čo tak učinil, Riannine hmotné telo začalo krvácať z pier.
Démon sa priblížil ku jej tvári takmer na centimeter. Aj by to bolo pripomínalo bozk, avšak on pootvoril ústa z iného dôvodu. A síce do seba začal vťahovať životnú silu svojej obete.
Rianna slabla. Nielen duševne, ale aj telesne. Keby to ešte bolo možné, tak by jej démon z tela vytiahol dušu. Lenže tá sa mu ponúkla sama. Tým, že prišla a tým, že neopatrne zotrela svoju ochranu.
Niekoľko prameňov havraních vlasov jej obelelo. Príliš sa prepínala, aby odolala volaniu temnoty, ktorá ju aj tak pomaly pohlcovala.
Jediným šťastím v tomto hrozivom nešťastí bolo to, že démonická bytosť sklopila zrak. Až príliš sa vyžíval v kradnutí síl tejto čarodejnici a pretrhol tým jediné puto, ktoré ho s ňou viazalo. Už ju nedržal v pasci. Odvrátením temných očí umožnil to, v čo už ani nedúfala: útek.
Stiahla sa a rýchlejšie než blesk sa vrátila do svojho tela. Hlboko sa nadýchla. Nemohla uveriť tomu, že práve unikla strašnému osudu. S prudkým výdychom stratila vedomie a zosypala sa na zem. Sviece naraz zhasli, akoby dychom neznámej sily, a bezvedomé telo čarodejnice ostalo ležať v tme.
.........
Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.
Pieseň Osudu | Pieseň Osudu úryvok 2 |